Minebea

Na SVMP sa hodnotia nasledovné disciplíny: čuch, hlasitosť (u retrieverov a bulteriérov sa nehodnotí), odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, vodenie na remeni, sliedenie, stopa živej zveri a stopa vodiča.
Spôsob hodnotenia jednotlivých disciplín a metódy prípravy psa na ne.

Čuch
Kvalitu čuchu hodnotí rozhodca počas celých skúšok, hlavne pri disciplínach, kde pes čuch používa. Najmä počas sliedenia, ale aj pri disciplíne stopa vodiča. Do úvahy musí brať poveternostné podmienky, povahu terénu a iné okolnosti ktoré ovplyvňujú prácu psa.

Sliedenie
Táto disciplína sa skúša 20 minút v poli z vyšším porastom, tak aby pes nemohol hľadať zver zrakom. Pes má vytrvalo sliediť pred vodičom v dosahu dostrelu brokov. Ak pes do 20 minút nenarazí na zver musí sa skúšanie prerušiť a pes musí byť znovu nasadený v inej, lepšie zazverenej časti revíru (po odskúšaní ostatných psov).

Stopa živej zveri
Pes musí sledovať stopu zveri, na ktorú ho vodič nasadil, alebo ktorú sám našiel, do vzdialenosti najmenej 200 krokov

Stopa vodiča
Skúška sa robí v prehľadnom teréne, aby rozhodca mohol sledovať prácu psa. Technicky sa disciplína skúša tak, že jeden z rozhodcov odíde s vodičom po vetre, s dvoma odchýlkami od priameho smeru, na vzdialenosť asi 200 krokov. Druhý rozhodca drží psa tak, aby nevidel kam odchádza jeho vodič. Môže sledovať smer odchodu len prvých 20 krokov. Vodič s rozhodcom sa ukryjú a následne druhý rozhodca vypustí psa. Ten musí svojho vodiča po jeho stope nájsť.
Prípravu psa na tieto štyri disciplíny je možné spojiť, lebo ťažisko pri týchto disciplínach je položené na kvalitu čuchu a v tom, aby ho pes dokázal náležite využiť. Každému psovi dali príroda a predkovia určitú kvalitu čuchu a my ako jeho majitelia túto kvalitu asi ťažko môžeme zlepšiť. Jediné čo môžeme v tomto smere urobiť, je usmerniť psa, aby sa túto schopnosť svojho nosa naučil čo najskôr účelne a dokonale využívať. Toto dosiahneme tak, že psa už v mladom veku berieme čo možno najčastejšie do revíru, aby mal možnosť stretnúť sa so stopami živej zveri. V súvislosti so SVMP je najlepšie, ak psa berieme do polí, kde je dostatok zajacov. A to z dôvodu toho, že tieto skúšky sa väčšinou konajú v poľných revíroch a jednotlivé disciplíny sa skúšajú práve na zajacoch. Pri výcviku je dôležité, aby pes mal možnosť stretnúť sa so stopami zajacov, ale je dobré ak si v mladosti aj ovonia, prípadne trochu potrhá uloveného zajaca. Robí sa to tak, že jedného zo zajacov ulovených na spoločnej polovačke obetujem a nechám mladého psa trochu sa s ním pohrať . Tým sa pes navnadí a keď potom na jar narazí na stopu zajaca, oveľa ochotnejšie túto sleduje a hlási. Ak pes na takúto stopu narazí, je treba ho nechať, nech ju sleduje tak ďaleko, ako bude vládať a až potom sa ho pokúsiť privolať. Aj tak by sa nám to asi nepodarilo a len by sme zbytočne strácali autoritu pred psom. On časom zistí, že zajaca aj tak nedobehne a sám sa vráti. Psa sa snažíme ovládať povelmi len vtedy ak práve nesleduje čerstvú stopu. Našou snahou musí byť udržať ho do vzdialenosti, ktorá je predpísaná pri disciplíne sliedenie, teda na dostrel brokov. Stopu vodiča nacvičíme veľmi jednoducho a to tak, že vyčkáme chvíľu, kedy je pes zaujatý nejakými pre neho zaujímavými vecami a vtedy sa mu schováme. Na to je možné využiť strom, kríky, vetrolam medzi poliami ale aj terénnu nerovnosť. Dôležité je, aby sme mali na psa výhľad a mohli kontrolovať čo a ako robí. Osvedčilo sa pole s ďatelinou, do ktorej sa niekoľko metrov bokom od stopy po ktorej išiel pes, jednoducho zaľahne . Pes po čase zistí, že sa mu niekde stratil pán a začne ho hľadať. Väčšina psov použije najskôr zrak, ale keď na široko ďaleko nikoho neuvidí, začne bezhlavo pobehovať a podľahne panike. Vo väčšine prípadov si zvolí cestu domov. A na to použije čuch. Začne sa po vlastnej stope vracať domov. Práve preto je potrebné mať na psa výhľad, aby nešiel až domov. Keď je už moc ďaleko, treba na neho zapískať naučený signál, alebo na neho zakričať. Ale neukázať sa mu. Pes zistí, že pán je niekde na blízku a dokonca cíti aj jeho stopu, preto ho musí hladať nosom. Všetko to musí vyzerať ako hra a keď pes pána najde, treba ho vychváliť a prípadne aj odmeniť pamlskom. Po niekoľkom opakovaní tejto hry pes automaticky, keď stratí pána z dohľadu, použije na jeho vyhľadanie nos. Tento návyk je dôležitý aj do budúcnosti, napríklad na skúškach duričov alebo na spoločnej poľovačke na diviaky, keď pes odbehne za diviakom. Ak má tento návyk, tak bez problémov nájde svojho pána ktorý môže bez strachu pokračovať v pohone a nemusí on čakať na psa, prípadne ho hľadať. Toto je potrebné začať nacvičovať v šteňacom veku, hneď pri prvých vychádzkach v lese, kedy šteňa ešte nie je ostrieľané a neprítomnosť majiteľa ho ešte vystraší.

Hlasitosť
Pes by mal preukázať hlasitosť na teplej stope zveri, najlepšie keď ju sám vyrazí a naháňa. Najvyššie hodnotenie dostane pes, ktorý čerstvú stopu neprerušovane hlási bez toho, aby zver sledoval zrakom.
Nácvik tejto disciplíny pozostáva opäť v častom navštevovaní revíru so zajačou zverou a dať možnosť psovi zabaviť sa z uloveným zajacom.Väčšina psov sa po narazení na teplú stopu zajaca automaticky rozšteká. Ak tak neurobí, tak sa táto vlastnosť dá prebudiť tak, že so psom ideme na pole so zajacami na 10 metrovom vodítku a snažíme sa postupom proti vetru nájsť a na čo najkratšiu vzdialenosť vyraziť zajaca. Pes má automaticky snahu prenasledovať tohoto zajaca, ale vodítko mu v tom čiastočne bráni. Majiteľ musí za zajacom a teda aj za svojim psom bežať, ale len tak rýchlo, aby psa brzdil. Ten od jedu, že nemôže zajaca prenasledovať tak rýchlo jako by chcel, začne štekať. Vtedy je potrebné ho výdatne povzbudiť a pochváliť. Po častejšom opakovaní tejto metódy sa pes, ktorý to má aspoň trochu v génoch rozšteká aj na voľno skoro za každým zajacom. Táto disciplína je dôležitá hlavne z hľadiska budúceho zaradenia psov do chovu, lebo mnohé chovateľské kluby kladú ako jednu z podmienok práve hlasitosť na stope.

Poslušnosť
Poslušnosť rozhodcovia sledujú počas celého priebehu skúšok, najmä ako pes reaguje na základné povely vodiča. Časté a opakované povely znižujú známku z poslušnosti. Preto je potrebné aby vodič nedával príliš často rôzne povely a hlavne nie vtedy keď aj sám vie, že pes neposlúchne a tiež vtedy keď pes prenasleduje zver po teplej stope. Častými a v nesprávnom čase dávanými povelmi môže zlý alebo neskúsený vodič pokaziť dobrému psovi hodnotenie na skúškach. Tu platí to známe, že menej je niekedy viac. Zo základov poslušnosti je potrebné nacvičiť hlavne privolanie (je viac metód nácviku privolania a sú dostupné takmer v každej kynologickej literatúre), reagovanie na píšťalku (prípadne iné signály), pokojné chodenie pri nohe aspoň na remeni a v tomto veku by pes už mal aspoň čiastočne ovládať odloženie (aj keď na SVMP sa táto disciplína ešte neskúša).

Správanie sa po výstrele
Skúša sa výstrelom z brokovnice keď pes vo vzdialenosti asi 10-15 metrov prehľadáva terén. Pes musí preukázať, že sa výstrelu nebojí, musí zostať pokojný a pod vplyvom svojho vodiča.
Túto disciplínu nacvičujeme postupne , aby sme psa nevyľakali a postupne ho privykali na rôznu intenzitu hluku. Začíname od tlesknutia rukami. Tleskneme v čase, keď je pes zaujatý nejakou pre neho zaujímavou činnosťou. Na prvý krát sa asi zľakne, ale častým opakovaním sa pre neho ten zvuk stane bežným a prestane naň reagovať. Vtedy je čas zvýšiť intenzitu a použiť napríklad prasknutie nafúkaného papierového vrecka. Dôležité je neuponáhľať nácvik, lebo chyby tu urobené sa len ťažko v budúcnosti naprávajú. Ak pes prestane reagovať na vrecko, treba opäť zvýšiť intenzitu zvuku. Používame na tieto účely napr. malú poplašnú pištoľ. Na takúto intenzitu je potrebné psa pomaly pripraviť a to tak, že sa strieľa na veľkom priestranstve (napr. na poli) a vo väčšej vzdialenosti. Ak na výstrel pes nereaguje na veľkom priestranstve tak sa presunieme do menších, napríklad na dvore a podobne. Celý tento proces opakujeme s výstrelmi väčšej intenzity, napríklad štartovaci revolver kalibru 9mm a na koniec použijeme brokovnicu. Takéto privykanie môže u niektorých psov trvať i niekoľko mesiacov. Avšak stretneme sa aj so psami s dobrými nervami, ktorí sa hneď od mala neboja žiadneho výstrelu. Najdôležitejšia je trpezlivosť. Som si istý že psi ktorí prešli takýmto postupným výcvikom nebudú mať problémy ani oslavovať so svojimi pánmi príchod nového roku. Pozor, pri výcviku neodporúčam používať pirátov a podobnú zábavnú pyrotechniku!

Vodenie na remeni
Vodič vedie psa na vypúšťacom remeni, ktorý má prehodený cez pravé plece a na ľavom má pušku. Pes ide pri ľavej nohe, prípadne za vodičom. Nesmie však zaostávať ani predbiehať, zamotávať sa do terénnych prekážok a vodič nesmie pri tom držať remeň v ruke a usmerňovať ním pohyb psa.
Nácvik je jednoduchý, najčastejšie sa robi tak, ze pes kráča medzi vodičom a stenou, ktorá mu zabraňuje ťahanie sa do boku. Predbiehanie a zaostávanie reguluje vodič spočiatku remeňom a hlasitými povelmi, neskôr už len hlasom. Ak sa napriek tomu pes stále ťahá, je možné použiť tenký prútik a vždy keď sa pes ťahá do predu, prútikom ho jemne šibnúť po papuli. Ak zvládneme cvik v jednoduchých priestoroch (dvor,ulica,lúka,pole), je potrebné cvik zdokonaliť a utvrdiť v lese chodením cez prekážky, pomedzi stromy a podobne.

Odvaha
Táto disciplína sa skúša tak, že mačku uzavretú v drôtenej klietke umiestnime do porastu aby ju pes nevidel. Potom vodič vypustí psa proti vetru asi zo vzdialenosti 30 krokov, pričom sám sa smie priblížiť maximálne na 20 krokov. Pes musí pomocou čuchu mačku nájsť a preukázať určitý stupeň odvahy (pôvodne ostrosti). Na mačku môže útočiť hlasito alebo nemo, ale musí byť zrejmé, že sa jej nebojí a bol by nápomocný pri jej ulovení. Pes musí po nájdení klietky na mačku ihneď dorážať a aspoň 2 minúty vytrvalo v tesnom kontakte na ňu útočiť. Vodič nesmie psa povzbudzovať. Vtedy je hodnotený známkou 4.
Výcvik prebieha približne tak, že vo veku asi 6 mesiacov necháme psa aby si prvý krát pričuchol k mačke. Mačku zavrieme do drôtenej klietky a umiestnime ju tam, kde to pes dobre pozná a kde sa cíti silný. Napríklad na dvore, v záhrade, na poľovníckej chate a podobne. Potom privedieme psa a necháme ho aby sa z mačkou zoznámil . Ak sa hneď chytá a na mačku šteká a útočí, výdatne ho povzbudíme a necháme ho dorážať maximálne 5 minút. Psa od mačky neodvolávame, aby nemal pocit, že mu to zakazujeme. Treba prísť pre psa a za stáleho chválenia ho od mačky odniesť. Toto zopakovať raz za 2 mesiace a ešte raz tesne pred skúškami. Ak sa pes nechytá, nesmieme ho začať nútiť. Za prítomnosti psa sa pokúsime mačku vydráždiť aby začala prskať a útočiť. Stačí pár krát pobúchať palicou po klietke alebo do klietky mierne kopnúť. Ak sa ani potom pes nezačne o mačku zaujímať, odnesieme ho preč a mačku vrátime tam odkiaľ sme ju vzali. Toto zopakujeme o 2 mesiace a ak sa opäť nebude o mačku zaujímať, tak zas o 2 mesiace. Ak ani potom pes nejaví o mačku záujem, môžeme sa pokúsiť ho motivovať mŕtvou mačkou, s ktorou ho necháme sa pozabávať. Pri tejto zábave ho výdatne povzbudzujeme. Potom opakujeme nácvik so živou mačkou v klietke, počas ktorého psa výdatne povzbudíme. Ak pes stále na mačku neútočí môžeme priviesť druhého psa, o ktorom vieme, že je na mačky dostatočne ostrý a dúfať, že náš mladý pes sa k tomuto staršiemu a skúsenému pridá. Ak sa však ani potom nepodarí u psa vzbudiť záujem o mačku, tak zrejme nemá vrodenú ostrosť na mačku. SVMP môže absolvovať, aj keď z tejto disciplíny dostane známku 0. Skúšobný poriadok pripúšťa v takom prípade celkové hodnotenie psa III.cenou. Odvahu môže v neskoršom veku preukázať napríklad pri diviakoch na skúškach duričov. Počas výcviku nikdy nepoužívame vykastrovaného kocúra ani mačku, ktorá má odstránené vnútorné pohlavné orgány, lebo tieto nemajú charakteristický pach ktorý psa dráždi. Tiež nepoužívame vlastnú mačku s ktorou pes spolu žije na jednom dvore a radšej si na tento účel požičiame mačku cudziu, ktorú pes nepozná. Počas výcviku dbáme na to (hlavne v mladšom veku), aby pes nedošiel do ostrého kontaktu s mačkou, lebo prípadné zranenie psa ho môže natrvalo odradiť od útočenia na mačky.