Minebea

O tom, že existuje psia krása, nepochybuje takmer nikto, kto má oči a v srdci aspoň kúsok miesta vyhradeného psom. O psej kráse sa píše aj hovorí ľahko, lebo psi vedia byť krásni na veľmi veľa spôsobov.

Opäť, ako som to už urobil aj v minulosti, píšem schválne psi a nie psy, a teda aj krásni a nie krásne, a prosím znovu našu jazykovú redaktorku Táňu, aby to neopravovala. Chcem to tak preto, lebo psov úmyselne antropomorfizujem, vtláčam im ľudské črty, a aj gramaticky ich priraďujem k našej ľudskej svorke, lebo tak je to v poriadku a tak si to psi prajú. Pošepli mi to už viacerí (psi), ktorých názor som si vážil. Pravda je taká, že k našej svorke patria, ale krásu svoju i našu, ľudskú, vidia odlišnými očami. Vskutku neexistuje človek dostatočne škaredý na to, aby sa na neho nepozeral jeho pes obdivným zrakom. Aj medzi sebou to psi majú so vzájomným vnímaním krásy také omnoho tolerantnejšie, veľkorysejšie, niekedy by sa žiadalo povedať, že chemickejšie. My ľudia sme si vytvorili kánon (trebárs antický, niekedy aj anorektický) a krásny/krásna môže byť len niekto, kto ho aspoň približne napĺňa. Ľudská krása je akási monotematická, i keď nevravím, že nudná.

Pokiaľ ide o krásu psiu, prebrali sme však, my ľudia, pri pohľade na psích členov našej svorky, kus ich veľkorysosti. Aspoň to sa dá vyčítať zo zvlhnutých očí a zmäknutých rysov ich majiteľov, keď sa zadívajú na svojich miláčikov, akokoľvek nevydarených. Keď sme boli s manželkou zhruba pred dvadsiatimi rokmi navštíviť našu priateľku Táňu (inú Táňu, nie našu jazykovú redaktorku) v Kalifornii, mala dvoch boxerov, majestátneho a dobrosrdečného, i keď trochu pojašeného Silka s mohutným hrudníkom, a útlejšiu a rovnako pojašenú Aidu, ktorá mala peknú postavu (ako väčšina boxerov), ale deformovanú spodnú čeľusť a zhryz zubov nakrivo. Vlastne mala „celú hubu“ nakrivo a Hans, Tánin vtedajší priateľ, to komentoval tak, že „only her mother can believe she is beautiful“ (iba jej matka si môže myslieť, že je krásna), ale z jeho aj Táninho správania k Aide bolo jasné, že ju ako krásnu vidia. Hans ešte aj tú impertinentnú poznámku povedal s neprepočuteľným podtónom nehy.

Krása našich psov nás dojíma bez ohľadu na ich plemeno či neplemeno, ale treba povedať, že sa ľudia neubránili nutkavému kanonizovaniu krásy ani v prípade psov. Vravím o rozhodcoch na výstavách psov. Tí si čosi mrmlú o behoch, hoci ide jasne o nohy, o prúte, hoci hovoria o chvoste, o sluchoch, keď je reč o ušiach a dokonca o morde, keď je jasné, že ide o psiu tvár. Mňa tento dehonestujúci jazyk poburuje, zvlášť keď vidím, aké škaredé mordy a krivé behy majú poniektorí rozhodcovia a koľko centimetrov im chýba v kohútiku do aspoň trochu dôstojnej výšky. Ale budem sa radšej krotiť, lebo poznám aj vzhľadných rozhodcov a pôvabné rozhodkyne. Niekedy ma však chytá zlomyseľná potreba vidieť ich (rozhodcov a rozhodkyne) behať v kruhu pred prísnymi zrakmi iných porotcov, potom čakať udychčane na verdikt a musieť počúvať všetky tie znevažujúce poznámky o svojich vlasoch, behoch, srsti, ušiach, o tom, ako nosia chvost, či majú iskru v oku a podobne. To by som im prial.

môže byť bulteriér krásny?

Patrím k ľuďom, ktorí o schopnosti bulteriéra byť krásny nemajú ani najmenšiu pochybnosť, ale pripúšťam, že pri povrchnom pohľade na jeho tvár taká pochybnosť mohla vzniknúť. Vlastne jeho tvár, teda vlastne celá hlava, pripomína hrot bomby – bez akéhokoľvek prechodu medzi čelom, mocnými žuvacími svalmi a ňucháčovou časťou sa cylindricky zbieha do hrotu tvoreného ňufákom. K tomu si treba predstaviť dve špicaté uši a malé šikmé očičká pripomínajúce doktora Fu Manču. Pes s ušatou šikmookou bombou namiesto hlavy a telom krátkonohého kulturistu. Ale stačí počkať, kým sa pohne, zvrtne, zatvári, a krásu zbadáte. Bulteriér, keď sa práve nerozhodne terorizovať iných psov, ale kamarátiť sa s ľuďmi, čo robí veľmi ochotne, je neodolateľný. Majitelia bulteriérov hovoria, že časť jeho krásy je skrytá v jeho sklone žartovať, i keď si to iní psi nemusia myslieť.

Keď už sme pri kráse až na druhý pohľad, u mnohých psov je to práve tak – treba ich vidieť v akcii, aby si to človek naozaj všimol. Taká je krásne nenápadná borderská kólia, o ktorej niektorí vravia, že je najinteligentnejšia zo všetkých psov. Je to taká väčšia dlhosrstá čierna líštička s bielym nosom, hruďou a ponožkami. Skúste ju vziať viacerí na prechádzku a roztraťte sa po lúke. Okamžite vás obehne, predbehne a zaľahne nosom k vám s hlavou medzi labkami. Naháňa si svoje stádo do kôpky a je pri tom krásna. Nemusí sa to vôbec učiť.

o kráse krátkonosej

Je viacero psov, ktorí majú, na rozdiel od bulteriéra, veľmi krátky nos, čo im dodáva zvláštny ľudský výraz. Napríklad bruselský grifón či opičí pinč. Obaja vyzerajú v tvári ako fúzatí a bradatí starčekovia trpaslíci z rozprávky (bruselský grifón si tuším zahral s Jackom Nicholsonom vo filme Tak dobre ako to len ide). Ich tváre dojímajú, lebo vyzerajú tak ľudsky. O opičom pinčovi sa hovorí, že je vzdorovitý a spurný, že nespolupracuje a má tendenciu hrýzť, čo by k predstave trpasličieho škaredého fúzatého zlého dedka z rozprávky aj sedelo, ale je vraj zábavným a milým spoločníkom, čo asi tvrdia tí, ktorí majú radi vzdorovitých zaťatých fúzatých dedkov, ktorí ešte aj hryzú. Celkom však chápem, že do tej patetickej fúzatej tváričky s okrúhlymi očami sa môžu ľudia zadívať s láskou a ani s tým hryzením to nebude také zlé. Mne sa grifóni a ich krátkonosé klony, ako napríklad brabantík, tak akosi preventívne páčia, lebo všetkým sa nám môže stať, že sa vekom scvrkneme, prestaneme sa holiť a staneme sa vzdorovitými hryzavými chlpatými dedkami. Za takých okolností nepochybne poteší vedieť, že budeme vyzerať navlas ako tí, ktorých niektorí ľudia s láskou obdivujú.

Kratší nos, najmä ak je spojený s predkusom a vráskami na čele, naozaj budí dojem ľudskej tváre, i keď, pripustime to, nie zvlášť hollywoodskej. Pozrite sa, prosím, do tváre bordeauxskej dogy. Už ako šteňa vyzerá, Sir Winston určite prepáči, ako Winston Churchill. Keď potom dospeje, je to mohutný a rešpekt budiaci atlét ťažkej váhy, ale ešte stále vyzerá ako Sir Winston, len veľmi ustarostený. K ľudskému výrazu dosť prispieva, že ňucháč nemá čierny, ale béžový – rovnakej farby ako celú vráskavú tvár a telo. Keď k tomu, medzi ustarané vrásky, pridáte okrúhle, trochu uslzené oči, jediný pohľad vám zlomí srdce. Kedysi som vyslovil domnienku, že v okolí Bordeaux sa robí také dobré víno, že miestne plemeno psov si začalo robiť starosti o zdravie svojich pánov, a preto to večne pokrčené čelo, ale je to hlúposť, bordeauxská doga sa iba ustarane tvári, aby si vydobyla ľudskú nežnosť napriek všetkým tým svalom. Odporúčam ten trik aj kulturistom – keď to funguje u dogy z Bordeaux...

o kráse rýchlej a elegantnej

Pes je domestikovaný potomok dávnych vlkov, preto sa v každom zo psov, nech už sú akokoľvek malí, skrýva lovec. Niektorí sú však najmä lovci. Sú takí, ktorí lovia najmä s pomocou dokonalého čuchu, ale sú i takí, ktorí potrebujú korisť najprv vidieť. Psi, ktorí používajú pri love najmä zrak, musia stáť na dlhých nohách, aby dovideli aj do diaľky, a tie nohy musia byť poriadne rýchle. Chrti sú presne takí psi a krásni sú bez výnimky – štíhli, s dlhou jemnou hlavou, bez gramu zbytočného tuku na šprintérskom tele. Medzi najväčších a najrýchlejších patrí klasický anglický chrt – greyhound. To grey vraj nie je sivý, ale pochádza zo staroanglického slovíčka „grei“, čo znamená úžasný, nádherný. Keď okolo vás prebehnú greyhoundi upaľujúci za mechanickým „zajacom“ na pretekoch chrtov, zvírený vzduch z tej zbesilej rýchlosti vás ofúkne ako na pretekoch formuly 1. Ale chrt je krásny a elegantný, aj keď práve nebeží. Jedným z najkrajších a najelegantnejších psov vôbec je veľký ruský chrt barzoj s dlhšou hodvábnou bielo-hrdzavou srsťou. Je ešte vyšší a ťažší ako greyhound. Barzojovia lovili pre ruskú šľachtu vlkov – zvyčajne behali v pároch a dokázali vytrvalého, ale pomalšieho vlka uštvať a zabiť. Vlkov dnes už príliš nelovia (na psích dostihoch tiež nikdy nebehali), aj tej šľachty je pomenej, hoci by ju zbohatlíci aj chceli napodobniť, zatiaľ však najmä pijú. A tak si ľudia chovajú barzojov najmä pre ich krásu a dobrú príjemnú povahu.

Keď bežia na psích dostihoch afganskí chrti s ich dlhou srsťou, je to úžasný zážitok, ale väčšinu z nich majú majitelia preto, lebo podľahli ich kráse a chceli mať dennodenne koho česať. Lebo keď to nerobia, tak sa chudákovi afganskému chrtovi tá nádhera zlepí do chumáčov a dá sa nanajvýš tak ostrihať. Ak sedí vedľa vás v aute či na lavičke plavý afganský chrt, zozadu sú všetci presvedčení, že máte novú kočku s dlhými vlasmi. Spredu z tých krásnych vlasov vytŕča dlhý štíhly a jemný ňucháč. Je to inak pes najmä pre ľudí, ktorí naozaj potrebujú byť „busy“ – krása, ale makačka.

Perzský chrt saluki svojou krásou afganského chrta pripomína, hoci dlhú srsť má iba na ušiach a trochu na nohách a chvoste. Bol vraj poľovným psom kočovných beduínov dlho predtým, než k nim prišiel islam a stanovil, že pes je nečisté zviera. Saluki však dostal výnimku a chodil s pánmi na lov a mohol s nimi dokonca bývať v šiatri. Vozil sa na lov s pánom na ťave, aby mu žeravý piesok púšte nepopálil labky a zoskočil, až keď bolo treba dolapiť korisť – napríklad gazelu, alebo priniesť niečo, čo ulovil pánov sokol. Svojho chrta má aj africký kmeň Tuaregov v oblasti južnej Sahary – volá sa azavak a je rovnako krásny ako rýchly, jeden z najrýchlejších. Tiež vraj lovil gazely a v štáte Mali údajne azavakovia spávajú na strechách domov svojich pánov a keď začujú votrelca, napríklad hyenu, zoskočia dole, vytvoria svorku a votrelca odoženú alebo zabijú. My Európania (väčšinou) nelovíme gazely a hyeny vidíme nanajvýš v novinároch, takže azavakov chováme najmä pre ich krásu.

O chrtoch by sa dalo písať ešte dlho, lebo sú tu aj vipet či taliansky chrtík a podobne, ale spomeniem už iba írskeho vlkodava, lebo jeho krása je taká robustná. Ako vyplýva z jeho mena, robieval presne to, čo jeho nežnejšie vyzerajúci ruský kolega barzoj – dávil vlkov. Írsky vlkodav je asi najvyšší spomedzi psov, je naozaj dlhonohý, ale zároveň mocný, až robustný. Má drôtenú sivastú či plavú srsť, dlhú hlavu pripomínajúcu teriéra a medzi neposlušnými chlpmi krotké oči. Je to krásny obor, z ktorého krásy sa však ľudia tešia kratšie ako z krásy iných psov – írski vlkodavovia vraj vo všeobecnosti žijú kratšie, oveľa kratšie ako menší psi.

No a nakoniec v tejto časti, keďže je reč o kráse rýchlej, elegantnej a ušľachtilej, musím spomenúť maďarskú vyžlu. Je to vysoký pes hádam s najkrajšou štíhlou postavou ľahkého atléta. Spravidla ani gram tuku, len harmonické dlhé svaly. Môj otec vravieval (ešte keď som bol mladý a bola to hádam aj pravda), že som chudý ako vyžla. Netušil som, o čom hovorí, lebo v našom okolí a som si istý, že ani v celej Bratislave v tom čase nijaká vyžla nežila. Teraz viem, že to bola asi lichôtka, hoci tuším, že to tak nemyslel. Vyžla má krátku srsť farby dreva červeného duba, visiace hodvábne uši a akýsi múdry výraz umocnený tým, že nemá nos čierny, ale rovnakej farby ako telo. Ten múdry výraz trochu klame, lebo vyžly, ktoré poznám, najviac zaujíma aportovanie tenisových loptičiek, ale ja sa nechám oklamať psím múdrym výrazom rád a vždy. S vyžlou je radosť žiť, lebo človek má stále na očiach naozaj krásneho psa. Keď už som spomenul krásu vyžly, ešte krátky dodatok. Predstavte si, že krásnu postavu vyžly, len o štipku väčšej, pokryjete svetlo oceľovo sivou kratučkou srsťou a prefarbíte jej rovnako i nos a k tomu pridáte svetlomodré či sivasté oči. Tak vyzerá ďalší krásny aristokrat medzi psami – weimarský stavač. Ak kráča pri vás, určite sa za vami ľudia obzerajú a možno si ani nevšimnú, s kým to ten krásny pes kráča.

o kráse srdca

Mne, keďže sám mám doma írsku teriérku, najviac počarovali teriérske tváre a vôbec teriéri, ale je to špeciálna kapitola krásy. Pokiaľ viem, takmer neexistuje teriér, ktorý by si niekoho neopantal tým, ako vyzerá a donútil tak prižmúriť oko nad tým, čo robí (obyčajne neplechu). Ľudia, ktorí poznajú teriérov, vedia, že teriér neobsedí, neprestane byť zvedavý, neprestane sa mrviť a podnikať. Mne to vyhovuje, udržiava to človeka v pohybe. Teriéri majú spravidla povahu statočných bojovníkov – so škodnou zverou, ale aj s inými psami. Povedzme to priamo, niektorí sú notorickí bitkári, hoci určite nie všetci. Platí to aj na tých dvoch teriérov, ktorých každý pozná z nálepky škótskej whisky Black and White – teda na škótskeho teriéra (to je ten krásny krátkonohý čierny portviš so srsťou až po zem a špicatými ušami) i na westhighlandského bieleho teriérika (to je ten druhý, biely ako bavlnka, s okrúhlo zastrihnutou hlavičkou). Ale teriérov nechám, i keď vedia byť naozaj krásni aj inak ako povahou. Stojí za to hovoriť o psej kráse, ktorú nevidno, iba ju možno zažiť – kráse ich povahy.

Chcel by som sa zmieniť o kráse telesnej, ale najmä povahovej kráse retrieverov, na prvom mieste labradorských, ale aj zlatých retrieverov či všetkých tých ďalších krásnych a pokojných psov, ktorí sú takí dobrí, mierni a priateľskí, že sa stali ideálnymi sprievodcami nevidiacich. Retriever bol nenahraditeľný spoločník poľovníkov, lebo vedel neopakovateľne robiť to, čo hovorí jeho meno – „retrieve“ –, vytiahnuť z vody a priniesť úlovok. Labradorskí retrieveri vyťahovali pôvodne z ľadovej vody pri pobreží Newfoundlandu (to je ostrov trochu južne od Labradoru, ale stále dosť na severe, aby tam bolo naozaj zima) rybárom ich siete. Siete z mora pri Newfoundlande ťahali aj omnoho väčší a mohutnejší bratia labradorov – novofoundlandskí psi. Títo milí čierni huňatí obri vedia ťahať z vody aj topiacich sa ľudí a hovorí sa, že ak sa ich záchranársky pud odborne nepodchytí, majú sklon ťahať z vody každého, či sa práve chce kúpať, alebo nie. Môj priateľ Laco mal zriedkavé privilégium mať takéhoto obra a byť s ním šťastný, až kým Maco (tak sa volal) nepošiel na starobu. Maco bol taký dobrý, aký bol obrovský. Zvykol Laca sprevádzať do obchodu a v zuboch nosil nákupný košík – pomalým dôstojným krokom. Ku koncu to bolo dramatické, lebo keď Macovi vypovedali nohy, mal Laco problém zdvihnúť ho – Maco bol ťažší ako Laco.

Takého novofoundlandského psa ako Laco mal aj jeden z najväčších romantických básnikov lord Byron. Byron bol bohém, búrlivák s brilantným intelektom a množstvom mileniek, žiadna však od neho nedostala takú báseň ako jeho novofoundlandský pes Boatswain. Hovorí sa, že raz Byronovi zachránil život, ale to asi nebolo všetko. Boatswain žil krátko, iba päť rokov, ale pripútal si Byrona natoľko, že keď zomrel, pravdepodobne infikovaný besnotou od nejakej divej zveri, Byrona nebolo možné utíšiť. Jeden z jeho priateľov hovorí, že zúfalý Byron psovi, nedbajúc na smrtiace riziko, rukou utieral sliny, keď sa jeho pes zmietal v kŕčoch. Nakoniec, rozzúrený, že nikto nedokázal pochopiť hĺbku jeho žiaľu nad „obyčajným psom“, nechal postaviť v Newstead Abbey, rodinnom sídle Byronovcov, ktoré bolo pôvodne kláštorom z 12. storočia, nad hrobom svojho milovaného psa kamenný monument, na ktorom stojí antická urna a je na ňom mramorová tabuľa s epitafom: „Blízko tohto miesta sú uložené pozostatky toho, kto mal krásu bez márnivosti, silu bez drzosti, odvahu bez krutosti a všetky cnosti človeka bez jeho necností. Táto chvála by bola bezvýznamným lichotením, keby bola napísaná nad ľudským popolom, je to však hold pamiatke ‛Boatswaina’, psa, ktorý sa narodil na Newfoundlande v máju roku 1803 a zomrel v Newstead Abbey 18. novembra 1808.“

Pod týmto textom je vytesaná drobnejším písmom trpká Byronova báseň venovaná Boatswainovi, ktorú niektorí považujú za príliš exaltovanú, lebo nepochopili jeho znechutenie a hnev na ľudí. Byrona si trúfnem čítať, ale nie preložiť, to môže iba básnik, ale našiel som krásny český preklad z roku 1959 od známej prekladateľky Hany Žantovskej, matky českého prekladateľa, politika a diplomata Michaela Žantovského. Tu je tá nahnevaná báseň najprv v Byronovej angličtine, ktorú si možno mnohí z vás vychutnajú:

„When some proud son of man returns to earth Unknown to glory, but upheld by birth The sculptor’s art exhausts the pomp of view And storied urns record who rest below When all is done, when on the tomb is seen Not what he was, but what he should have been. But the poor dog, in life the firmest friend The first to welcome, foremost to defend Whose honest heart is still his master’s own, Who labours, fights, lives, breathes for him alone Unhonour’d falls, unnoticed all his worth. Denied in heaven the soul he held on earth While man, vain insect hopes to be forgiven And claims himself a sole exclusive heaven Oh man! thou feeble tenant of the hour Debased by slavery, or corrupt by power, Who knows thee well must quit thee with disgust! Degraded mass of animated dust. Thy love is lust, thy friendship all a cheat Thy smiles hypocrisy, thy words deceit! Thy nature vile, ennobled but by name Each kindred brute might bid thee blush with shame Ye! Who perchance behold this simple urn. Pass on - it honours no one you wish to mourn To mark a friend’s remains these stones arise; I never knew but one and there he lies.“

A tu skvelý preklad do češtiny od pani Hany Žantovskej:

„Když pyšný lidský syn se pod zem vrací, v němž svět, krom jména, sotva něco ztrácí, tu sochař k pompě smutku objednaný, říkáním hrobku zdobí bez příhany, když dílo skončí, nápis je tam vryt, ne čím byl mrtvý, ale čím měl být. Však chudák pes, v životě přítel pravý, jenž první vítá, brání do únavy, jenž celým srdcem patří pánu svému, bojuje, žije, dýchá jenom jemu, má po smrti být odklizen jak cár, že pro nebe prý nemá duše dar; zatím co člověk, hmyz ten ! tvrdí směle, že jenom jemu patří nebe celé. Ach, člověče, ty, jehož chvíle zkosí, ponížen otroctvím a zkažen mocí, kdo zná tě dobře, odpor popadne ho, ty bídná hrstko prachu oživlého ! Tvá láska smilstvo, věrnost prázdný sen, tvůj úsměv léčka, slovo podvod jen. Zlý od přírody, šlechtic leda rodem, ani té dobré šelmy nejsi hoden ! Vy, kdo ten prostý kámen uvidíte, .jděte svou cestou, truchlit nemusíte. Já jen, kde leží, vyznačit jsem chtěl, nejlepši přítel, kterého jsem měl.“

O kráse psej povahy by sa dalo písať ešte veľa a mnohí to aj urobili, a dobre a tiež s citom, hoci nie tak vášnivo, ani s takým hnevom na ľudské plemeno ako lord Byron. Ale ľudia vycítili krásu v psej duši a postavili psom aj iné monumenty – napríklad vernému akita inu menom Hačikó, ktorý čakal na svojho mŕtveho pána deň čo deň na železničnej stanici až do svojej smrti. Japonci mu postavili na tej tokijskej stanici bronzovú sochu. A Američania postavili v newyorskom Central parku bronzovú sochu Baltovi, hrdinskému huskymu, ktorí viedol psí záprah vezúci cez snehové víchrice a ľad Aljašky lieky do mesta Nome postihnutého epidémiou. A bezpočtu ľudí sa tá krása dotkla, i keď nestavali bronzové či kamenné monumenty.

Nabudúce možno teda niečo o ľudskej kráse, ale, prisahám pri Byronovi, to bude písanie neporovnateľne ťažšie, i keď sa básne budú možno ľahšie hľadať. Len neviem, či nájdem nejakú hodnú tej Byronovej. l
.františek Šebej